Hneď v prvý deň sme spomínali, že asi ja som bol jej prvý pacient, ako ona začínala tu robiť. Síce ona hovorí, že to bolo pred dvadsiatymi rokmi, ale ja chodím sem len šestnástym rokom, no aj tak sme starí známi. Ja si ešte pamätám aj na to, ako sme sa stretli v Piešťanoch, kde sme tiež chodili s otcom, keď ešte pracoval do roku dvetisíc, tak pravidelne, v každom roku, no a teraz, keď je na dôchodku, tak ako nám to vyjde.
Bolo to pred dvanástymi rokmi v mestskom amfiteátry. Bolo už po koncerte, alebo vtedy nebol žiadny koncert? Áno, bolo to v auguste, lebo listy už boli žltkasté, opadávali a nebola ani horúčava. Ony išli medzi lavicami, ona s dcérou, ktorá bola vtedy vo veku okolo desiatych rokov. Človek sa vždy poteší, keď sa stretne s niekým, kto v ňom vzbudí príjemné spomienky. Ony boli tam na výlete. Pár zdvorilých slov a už sme sa rozišli, každý išiel svojou cestou, ja som sa mal vtedy stretnúť s kamarátmi.
Kým ja spomínam, Erika masíruje moje ruky a cvičí s prstami, bolí to, ale inak to nejde. Vlastne, my pacienti sa sem chodíme učiť, ako treba byť samostatní, ale komu ešte aj to robí problém, že ako chytiť pohár, pre toho je samostatnosť iba hmlistý sen v nejasnej diaľke. Je tu niekoľko takých prípadov ako ja, a pre nás už nič iné nezostáva, ako masírovať naše ruky, alebo presunúť niečo z jednej dierky drevenej kocky do druhej.
Ja prichádzam sem z grafickej dielne, čo je iba v susedných dverách. Za mnou príde Mareček, môj spolubývajúci. Mareček je stále hladný a tak si aj tu neustále pýta jesť. Spoluhlásky nevie vysloviť, lebo nehýbe jazykom a tak niekedy je to hotová hádanka, vylúštiť čo chce povedať, ale na jedenie má úplne zrozumiteľné slovo "ham-ham!".
Nevie si koordinovať pohyby a tak ho kŕmia. Aj tu len poskladá všeličo a tak si cvičí koordináciu pohybov. Po jedle, druhou vecou čo chce, je ležanie a tak stále leží, vlastne aj vtedy leží keď sedí vo vozíku. Keď nechce tak necvičí, čo aj terapeutky tolerujú, lebo nemajú na výber. Aj v skupine cvičíme spolu a on niekedy celý čas len sedí, ale keď má na to náladu, tak všetko robí spolu s ostatnými.
Spomínal som už Mariana, on je tu šéf-na ltv a od začiatku ho poznám, ako sem chodím. Všade sa objavuje, viackrát denne ho vidím na chodbe ako sa rýchlymi krokmi niekde ponáhľa, alebo ako telefonuje. Asi ho obdivujem, lebo neviem pochopiť, že ako môže človek v sebe nájsť toľko energie. Má rozpracovaných toľko aktivít, že ho nájdem aj na najneočakávanejších miestach a pritom si ešte nájde čas s pacientmi si pokecať. Raz organizuje a komentuje športové dni, raz účinkuje ako šašo na obecných dňoch a tak rozosmeje deti z Maríny, raz hrá tenis na kurtoch, v lete organizuje turnaj v stolnom futbale.
Už som písal, že keď som v Kováčovej, vždy chodím s elektrickým vozíkom a preto ma hneď v prvý deň poprosí, aby som otestoval jeden elektrický vozík. Asi týždeň jazdím na tomto vozíku a Marian mi dal iba jeden pokyn, aby som ho pokazil, ja som splnil tento príkaz. Potom som dostal aj druhý vozík, ten sa mi už však nedal pokaziť.
