starec...

Autor: Zsolt Sztakó | 17.3.2006 o 18:13 | Karma článku: 5,10 | Prečítané:  1974x

 

                                                  Starec a les

 

Ďaleko za horami býval jeden starec. Už bol veľmi starý, taký starý, že už ani roky nepočítal. Jar prichádzala za jarou, jeseň za jeseňou. Do každej zimy vstupoval tak, že už jar nedožije, ale potom ako sa blížila jar, tak sa aj on postupne preberal. Už taký dlhý čas žil v lese, že sa sním spojil telom i dušou, a podľa toho sa menila aj jeho tvár, ako sa menil les. Na jeseň spolu umierali a potom na jar spolu ožívali. Každé obdobie žil spolu s lesom, ale spomedzi tých mnohých tvári lesa mal aj tak najradšej jeseň. Nebolo obdobie, ktoré by ukazovalo tak mnoho tvárí. Začiatok jesene sa podobal ešte na leto,  potom zber ovocia ako odmena za celoročnú prácu, neskôr prvý mráz, po ktorom si les obliekal nové a nádherné rúcho toľkých  farieb, ktoré ani najlepší maliar nedokázal zachytiť. Mnohokrát len sedel a obdivoval nádherné farby, alebo počúval hlasy ozývajúce sa z hory, veselé kriky tam pracujúcich ľudí a v tej chvíli sa  tešil aj jeho duch. Už mu dávno neslúžil tak dobre ani sluch ani zrak, a tak si často skôr iba predstavoval, že niečo počuje a či vidí. Sedával na lavici, čo sám vyrobil zo stromu, ktorý búrka zlomila, a predstavoval si, že tých všetkých pracujúcich ľudí vidí a počuje, ale skutočne nič nepočul ani nič nevidel, iba sa jeho spomienky stávali čoraz reálnejšie. Myšlienky, o ktorých si myslel, že na ne už dávno zabudol. V tej chvíli sa objavil mládenec. Sadol si na lavicu vedľa starca, a sedeli spolu v tichu. Po čase sa starec spýtal mládenca:

“Odkiaľ si prišiel”?

Mládenec neodpovedal hneď: “Bol som ďaleko, na takých miestach, kde ľudia nepočuli o tomto mieste. Hovoril som s cudzími ľuďmi, ktorých jazyku som často nerozumel, a pochopil som, že slová sú veľakrát iba zbytočnou prekážkou, lebo jedno slovo môže mať vo viacerých jazykoch veľa významov a druhý človek nás možno nepochopí, že čo mu chceme povedať”.

Starec mu na to odpovedal: “Som starý, už som prežil mnoho desaťročí, ktoré kľudne mohli  byť aj storočie, ale teraz to cítim, že toto je moja posledná jeseň, čo prežijem. Nebojím sa smrti. Iba toho, že tento les bude so mnou umierať, lebo človek už všetko zničil na okolí a len preto nechal tento kúsok lesa, lebo ho strážim ja. Ale keď zomriem, už nebude nikto, kto by ho chránil a potom ho vyrúbu. Preto chcem, aby si tu zostal chrániť a opatrovať ho”.

Mládenec ešte chvíľu premýšľal, ale potom povedal: “Nemôžem tu zostať, lebo moja krv

je nepokojná a túži po poznávaní stále nových a nových krajín”.

“Túlať sa po svete alebo zostať na jednom mieste je úplne jedno. Keď som bol mladý aj ja som bol stále na cestách, hľadal som niečo, čo som nikde nenašiel. Potom som stretol niekoho, o kom som si myslel, že je to pravé v mojom živote. Že s ňou budem žiť a ona mi bude držať ruku pri smrteľnej posteli. Ale sme zostarli, vychovali spolu deti a raz som cítil, že som úplne zbytočný. Tak som odišiel z domu a našiel toto miesto. Prišiel som na to, že celý život som ho hľadal a celý môj život bol zbytočný. Keď teda človek konečne nájde to vytúžené miesto, nech sa stade ani nepohne”, dodal starec.

“Viem, že máte pravdu a preto teraz odídem. Ale vrátim sa a potom tu zostanem naveky”.

“Ja sa toho už nedožijem. Ale keď sa poponáhľaš, nájdeš tu všetko ešte nedotknuté. Lebo keď zomriem, stanem sa iba legendou o tom, že môj duch sa chráni tento les”.

                                   

Napísal Sztako Zsolt dňa 3.11.2001.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: V nemocniciach je najviac pacientov od začiatku pandémie

PCR testy zachytili 2 070 pozitívnych vzoriek, antigénové 822.

Ak nezaberie semafor, na rade je lockdown, vraví pandemická komisia

Matovič chce, aby sa kritici testovania ospravedlnili.


Už ste čítali?