Vždy som sníval o veľkej rodine. Takú opravdivú taliansku rodinu som si predstavil:).
Obed je v obývačke. Všetci sme pri stole, okrem mládeže, oni nás vysluhujú. Sestrine dcéry, Melinda, Gréta a obidve moje sestry i Tímein manžel, János. Oni sú oproti, v kuchyni, aj tam sa majú veselo. Ákos, Tímein syn sedí tu, ale niekedy sa stratí aj on, potom sa objaví, pomôže servírovať.
Oproti mne sedí pán farár, debatuje s otcom a s Tiborom. Ja sa nezapájam do ich rozhovoru, lebo stále mám ten istý pocit, keď sa s niekým rozprávam, že ľudia mi nerozumejú a preto len kívajú hlavou, alebo krátkým „ánom“ to zariadia, je to nepríjemný pocit. Je to trápne pre nich aj pre mňa, preto to jednoducho nechám tak.
Po takom čase už zbadáš, že kto ti rozumie a kto sa len tvári akoby rozumel. Ale aj to je zaujímavé, že keď sa stretneš s niekým, kto ti je celkom cudzí a on ti od prvej chvíle rozumie každé tvoje slovo a druhý, s kým žiješ spolu, len ledva pochopí, čo hovoríš. Akoby len telepatia bola skutočnosť a s niekým by to fungovalo a s inými zasa nie.
Keď píšem životopis tak do neho vždy napíšem, že moja inšpirácia, aby som začal písať, bolo to, aby ma ľudia pochopili. Kto vie, keby som lepšie rozprával, asi nikdy nezačnem písať. Hra osudu, alebo niečo iné?
…
Donesú tortu, ktorá je rozdelená na štyri časti, na jednej časti je napísané „60“ na druhej „50“ na tretej „31“/aj Tímea má vo februári narodeniny/ a na štrvtej časti „Ákos“/Ákos má vo februári meniny/, potom sa napichne do torty ohňostroj, čo asi aj minútu hádže iskričky, kým vyhasne.
...
Po obede sme urobili pár fotiek s rodinou, aby sa po rokoch oživila pamiatka aj tak. Na fotke je aj Attila, Grétin priateľ a Martina Šera-mopsly v mojom lone:). Potom Melinda urobila fotky aj so mnou, lebo potrebujem do archívu.
Že čo bolo potom? No, len sme oddychovali, lebo po takom jedení človek predsa musí oddychovať...