Prvý dojem som mal z nej dobrý, jednoducho, bol príjemný pohľad na ňu. Volala sa Monika, mala dvadsať rokov, ale už vyzerala ako zrelá žena. Snáď preto sme si všetci mysleli, že je staršia ako v skutočnosti. Ženy v jej veku sú ešte skôr dievčatami, ale ona už vyzerala ako vyzretá dáma. Možno si to uvedomovala aj ona, lebo všetci jej kamaráti mali po tridsiatke. Bola už vydatá a jej muž ju chodil každú nedeľu návštevovať. Pamätám si, ako sme čakali každú nedeľu pred budovou, ona čakala na muža a ja som sa vtedy chystal už do kostola, omša začínala o desiatej. Chcel som už ísť, ale ona ma prosila, aby som ju nenechal samu čakať, tak som zostal s ňou, kým jej manžel neprišiel. Neskôr som ich ešte ten deň videl.
Medzitým, ako sme čakali, rozprávali sme sa o všeličom, že pochádza z Trenčína a pracuje ako predavačka. Spadla z mosta a hoci o tom nechcela rozprávať, ja som vycítil z jej slov, že sa asi pokúsila o samovraždu. Stretol som tu už viacerých takých, ktorí sa pokúsili o samovraždu. Mladé baby, ktoré si nevedia ceniť život a najmä zdravie.
Počul som o štatistike, že ženy sa častejšie pokúšajú o samovraždu ako muži. Ony vlastne ani nechcú zomrieť, len takýmto spôsobom vysielajú signál pre okolie, aby sme si všimli ich problém. No, nie je to najlepší spôsob na komunikáciu, možno v 21. storočí už existujú aj iné možnosti, ale keď sa to doma v rodine nenaučíme, tak v škole nemáme ani šancu sa to naučiť.
Zahrávame sa so životom a pritom nevieme, čo môžeme stratiť. Lebo život vlastne nemá pre nás ani hodnotu, lebo to je taká samozrejmosť, že žijeme...kým nestratíme to najcennejšie- zdravie, ani to si nevieme ceniť, lebo pre nás je to taká samozrejmosť, že sme zdraví. Človek je tak stvorený, že len vtedy majú veci hodnotu, keď ich stratíme. Vtedy už hej, a sami si vyčítame, že prečo ja, prečo sa mi to stalo?
Ale vráťme sa k Monike. Spolu s Ferom boli asi moji najlepší kamaráti. Fero bol z Nitry, aj on sa dostal do Kováčovej ako vozíčkár, ale vtedy už chodil. Havaroval s kamiónom, a už vtedy tam bol viac ako pol roka. Vždy mi opravoval okuliare a tak so ho zo žartu vymenoval, že on je môj "imídž man".
Vtedy sme mali vlhké leto, všade rástli hríby a pacienti ich pravidelne chodili zbierať a potom ich aj spracovali v kuchyni. Raz podvečer cítim na oddelení príjemnú vônu, v kuchyni je Fero a varí.
- Čo robíš?
- Hríby, čo som zbieral.
- A nie sú jedovaté?
- ?
- Tak, dobrú chuť.